Prídavné meno (adjective) sa nám väčšinou vo vete spája s podstatným menom. V niektorých vetách sme si ho mohli všimnúť osamote (aj keď menej často). Existujú štyri hlavné prípady, kedy používame prídavné mená bez podstatného mena. V dnešnom článku nám poslúži aj určitý člen.
1 Skupiny ľudí
Ak hovoríme o nejakej skupine, ktorá má určité znaky spoločné, použijeme prídavné meno v spojení s určitým členom THE (definite article).
the unemployed (nezamestnaní), the rich (bohatí), the blind (slepí), the disadvantaged (znevýhodnení)…
Takýmto prídavným menom označujeme celú skupinu (the unemployed = unemployed people), väčšinou všeobecne.
Vo väčšine prípadov nasleduje sloveso v množnom čísle: The unemployed were invited…
Ak chceme takémuto prídavnému menu niečo privlastniť, nepoužijeme privlastňovanie s ‚s, ale štruktúru s of:
the money of the rich ≠ the rich’s money
2 Národnosti
Niektoré národnosti môžeme označiť aj pomocou prídavných mien, opäť so spojením s určitým členom the. Napr. British, English, Irish, Welsh, French, Spanish, Dutch, Chinese.
the Chinese (Číňania), the British (Briti), the Irish (Íri), the Spanish (Španieli)
3 Superlatív
Posledným veľmi častým prípadom nepoužitia podstatného mena za prídavným menom sú superlatívy.
Lucy is the most intelligent in our class.
4 Ellipsis (vynechanie)
K vynechaniu podstatného mena nemusí dôjsť len po superlatíve. Vynecháva sa najmä tam, kde by bolo nadbytočné. Čiže – význam je jasný aj bez jeho použitia. Väčšinou ale bolo predtým vo vete spomenuté. Takto používame prídavné mená v neformálnej komunikácii.
I don’t like multicoloured T-shirts. Only unicolour.
Menej často sa môžeme stretnúť s použitím prípadného mena a určitého člena v jednotnom čísle. Väčšinou ide o abstraktné prídavné mená.
Pozrite tiež
Test: krajiny sveta
Predminulý čas priebehový
Either a neither